Ako reagovať na niekoho, kto opisuje ťažké detstvo?

Keď vám niekto odhalí, že jeho detstvo bolo ťažké, môže to byť šokujúce a znepokojujúce. Možno si nie ste istí, ako sa správať, keď vám hovorí, ako reagovať alebo ako s nimi nadviazať ďalšie kroky. Tiež sa môžete čudovať, ako zvládnete svoje pocity z toho, čo vám povedali. Existujú spôsoby, ktorými môžete reagovať na niekoho, kto opisuje ťažké detstvo. Môžete aktívne počúvať, reagovať empaticky, podporovať ich v priebehu času a ovládať svoje vlastné emócie.

Metóda 1 zo 4: Aktívne počúvanie

1
Obmedzte rušenie a vyrušovanie. Keď niekto zdieľa niečo tak osobné, ako sú detaily ťažkého detstva, posledná vec, ktorú by ste chceli, je telefón, ktorý neustále zvoní, pípa a bzučí. A posledná vec, ktorú chcú, je, aby museli opakovať bolestivý detail, pretože ste boli rozptýlení. Urobte všetko, čo je v vašich silách, aby ste odstránili všetky rušivé vplyvy a obmedzili prerušenia, aby sa s vami dotyčný cítil príjemne.
- Ak vopred viete, že vám povedia niečo osobné, vopred odstráňte rušivé vplyvy a možné prerušenia. Môžete napríklad vypnúť televízor a požiadať deti, aby sa hrali vo svojej izbe.
- Nekontrolujte si upozornenia a upozornenia, kým daná osoba hovorí. Venujte im svoju plnú pozornosť.
- Ak vy dvaja konverzujete pri jedle, položte vidličku, pozerajte sa na nich a zamerajte sa na počúvanie.
2
Sústreďte sa na to, čo sa hovorí. Pre človeka nemusí byť ľahké porozprávať vám o svojom detstve, takže nezačnite snívať a nenechajte svoje myšlienky unášať, keď rozprávajú. Zamerajte svoje myšlienky a zmysly na osobu, aby ste dokázali primerane a empaticky reagovať.
- Pomôcť môže technika aktívneho počúvania, napríklad požiadať o objasnenie, zhrnúť a zopakovať, čo vám povedali.
- Pozrite sa na nich, kým hovoria. Toto je jasný spôsob, ako im dať vedieť, že im venujete pozornosť.
- Všimnite si, či sa im zdá, že im ťažko rozprávate o svojom detstve. Napríklad veľa váhajú? Je ich hlas jemnejší než obvykle alebo znie napäto?
- Zamyslite sa nad tým, čo vám hovoria. Zamerajte svoju myseľ na porozumenie ich príbehu.
3
Dávajte pozor na reč tela. Ľudia to vždy nehovoria, keď ich niečo trápi. Niekedy je jedinou stopou ich reč tela. Aj keď vám môžu hovoriť pokojne, keď vám rozprávajú o svojom detstve, môžu existovať neverbálne náznaky, že o tom, čo vám hovoria, sa im hovorí ťažko.
- Zdá sa im ich telo napäté? Je napríklad ich čeľusť napätá? Sú ich pery pevne pritlačené k sebe?
- Pôsobia nervózne alebo ustarane? Napríklad sa potia alebo trasú? Stimulujú alebo sa zdajú byť nervózni?
- Zdá sa, že majú problémy s dýchaním? Je ich dych plytký alebo skutočne rýchly?
- Zdá sa, že majú problém s vami nadviazať očný kontakt?
4
Vezmite ich perspektívu. Niektoré z vecí, ktoré vám ľudia môžu povedať o svojom detstve, môžu byť ťažko pochopiteľné alebo si ich môžete predstaviť. Namiesto toho, aby ste neverili, skúste sa vžiť do ich kože a skutočne zvážte, čím si prešli a ako sa mohli cítiť.
- Vizualizujte si, čo vám hovoria. Pomôže vám to pochopiť ich perspektívu. Ak vám napríklad hovoria o živote v pestúnskej starostlivosti, predstavte si, že sa každých niekoľko mesiacov presťahujete do novej spálne.
- Predstavte si, ako by ste sa cítili, keby ste mali ich detstvo. Môžete sa napríklad zamyslieť nad tým, aké mätúce a izolované môže byť mať závažné detské ochorenie.
5
Zostaň v kľude. Podľa toho, čo sa hovorí a kto to hovorí, môžete byť šokovaní, rozhorčení alebo zarmútení, keď vám niekto povie o svojom ťažkom detstve. Namiesto toho, aby ste reagovali silnou reakciou, snažte sa zostať pokojní, aby ste mohli podporiť osobu, ktorá vám hovorí o svojom detstve.
- Dýchajte pomaly a stabilne. Ak potrebujete, v tichosti si pripomeňte, že sa pomaly nadýchnete, chvíľu to podržte a potom pomaly uvoľnite. Zamerajte sa tiež na svoje telo a zistite, či prejavujete nepokoj, napätie alebo iné príznaky nepohodlia.
- Pripomeňte si, že hoci to, čo sa im stalo, nebolo dobré, teraz a tu s vami sú v poriadku.

Metóda 2 zo 4: empatická reakcia

1
Uznajte, že sa podelili. Keď odpoviete na niekoho, kto opisuje ťažké detstvo, mali by ste sa pokúsiť prejaviť empatiu. Zdieľať niečo také osobné môže byť pre nich veľmi ťažké, trápne alebo dokonca desivé. Môžete prejaviť empatiu tým, že im dáte vedieť, že to chcelo odvahu sa s vami o to podeliť a že si vážite ich dôveru.
- V závislosti od vzťahu môže byť vhodné zobrazenie dotyku. Krátko položte ruku na ruku alebo ruku, aby ste prejavili empatiu.
- Môžete tiež skúsiť povedať: "Viem, že nebolo pre teba ľahké to mi povedať. Si veľmi odvážny. Ďakujem, že mi dôveruješ."
- Alebo môžete skúsiť: „Ďakujem, že si sa so mnou o to podelil. Viem, že sa ti ťažko hovorilo, ale som rád, že si to urobil.“
2
Buď úprimný. Nie je potrebné pokúšať sa o to, aby sa človek cítil, ako by ste úplne porozumeli alebo si dokázali porozumieť s tým, čím si prešli. V skutočnosti môže byť kontraproduktívne to povedať a nechať v človeku pocit, že nerozumiete hĺbke jeho bolesti. Ak si neviete predstaviť, aký to bol pocit mať detstvo, povedzte to. Ocení vašu úprimnosť a budú vedieť, že sa rozhodli správne, keď sa o to s vami podelia.
- Môžete povedať niečo ako: „Nemôžem začať chápať, aké to muselo byť. Viem, že si skutočne odvážny a silný na to, aby si to zvládol.“
- Alebo si môžete povedať: „Aj keď si neviem predstaviť, že by som mal také detstvo, cítim empatiu k tomu, čím si si prešiel.“
3
Klásť otázky. Nie je potrebné osobu vypočúvať, ale je v poriadku klásť otázky, aby ste sa presvedčili, že všetkému rozumiete. Nezabudnite si klásť vedúce otázky, pretože vyzeráte, akoby ste vedeli, ako sa cítia alebo čím si prešli. Snažte sa byť citlivý a pokojný, keď žiadate o ďalšie informácie, a rešpektujte ich priania, ak nechcú odpovedať na vaše otázky.
- Môžete napríklad povedať: „Cítite sa príjemne, keď mi poviete viac o tom, čo sa stalo? Chcem tomu úplne porozumieť.“
- Ak povedia, že sa na otázku necítia pohodlne, mohli by ste povedať: „To je v poriadku. Chápem, že je to pre teba ťažké. Povedz mi, čo ti vyhovuje.“
4
Povedz im, že im veríš. Toto môže byť jedna z najdôležitejších vecí, ktoré robíte, keď reagujete na niekoho, kto opisuje ťažké detstvo. Môže to vyžadovať veľa odvahy, aby vám to povedal, najmä ak to nikdy nikomu inému nepovedali. Dajte im vedieť, že im veríte, že im to môže pomôcť upokojiť a upokojiť.
- Môžete povedať niečo ako: „Viem, že sa ti to nehovorilo ľahko. Verím tomu, čo si mi povedal, a ďakujem ti, že mi dôveruješ.“
- Alebo môžete jednoducho povedať: „Verím ti.“
5
Pripomeňte im, že to nie je ich chyba. Podľa toho, čo sa stalo počas ich detstva, môže mať človek pocit, že si za to môže sám. Jeden zo spôsobov, akým môžete reagovať, je dať im vedieť, že to tak nie je. Dajte tejto osobe vedieť, že veci, ktoré sa stali v jeho detstve, boli mimo ich kontroly a neboli to ich chyby.
- Môžete napríklad povedať: „To, čo sa ti stalo, nie je tvoja chyba. Bol si dieťa a nemal si nad tým žiadnu kontrolu.“
- Alebo napríklad môžete skúsiť povedať: „Nemôžeš za to, čo sa stalo. Si však odvážny, že o tom teraz hovoríš.“
6
Vyhnite sa snahe byť poradcom. Aj keď možno budete chcieť podporiť niekoho, kto opísal jeho ťažké detstvo, pamätajte, že nie ste traumatológ ani krízový profesionál. Namiesto toho, aby ste sa danej osobe pokúsili povedať, ako sa má uzdraviť a pohnúť sa ďalej, alebo zistiť, ako sa cítili v detstve, zamerajte sa na to, aby ste im dali vedieť, že ste tam, aby ste ich podporili.
- Nemusíte im pomáhať 'spracovať' to, čo sa stalo. Nesnažte sa ich napríklad presvedčiť, aby si pamätali 'potlačené' spomienky.
- Povzbuďte ich, aby vyhľadali odbornú pomoc, ak máte pocit, že ich detstvo stále môže ovplyvňovať. Môžete povedať: „Zdá sa, že ťa to stále bolí. Zvažovali ste rozhovor s poradcom?“

Že za jeho ťažké detstvo môže niekto — Ak vám ten človek povie, že za jeho ťažké detstvo môže niekto, koho poznáte, môže byť rozrušujúce.

Metóda 3 zo 4: Podpora v priebehu času

1
Odbavte sa s nimi. Nemusíte ich monitorovať 24 hodín denne, ale dobrým spôsobom, ako ich podporiť, je kontrolovať ich každú chvíľu. Ak sa opýtate, ako sa im darí, môže vám to pomôcť pri ich ťažkom detstve.
- Ak sa zdá, že sa ťažko vyrovnávajú s tým, čo vám povedali, môžete ich kontrolovať každý deň alebo niekoľko dní. Môžete zavolať a povedať: „Ahoj! Ako sa máš? Si v poriadku po našom rozhovore?“
- Zastavte sa a uvidíte ich, keď môžete. Niekedy môžu ľudia znieť dobre, ale keď ich uvidíte, môže vám to poskytnúť celý príbeh.
2
Ponúknuť podporu. Môžete to urobiť niekoľkými spôsobmi, ktoré nevyžadujú veľa času, ale môžu mať na osobu pozitívny vplyv. Byť tam pre nich im dáva vedieť, že niekomu na nich záleží a že nie sú sami v tom, čo prežívajú.
- Účinný spôsob, ako to dosiahnuť, je často písomne. Pošlite im kartu so srdečnou správou. Toto úsilie im dá vedieť, že vaša podpora je skutočná a nie iba to, čo ste povedali.
- Môžete sa ponúknuť, že budete len s nimi. Nemusíte nič robiť ani hovoriť, niekedy stačí prítomnosť človeka.
- Ak chcú hovoriť viac, ponúknite im možnosť počúvať. Môžete napríklad povedať: „Som tu, ak sa o tom potrebuješ viac porozprávať. Daj mi vedieť.“
3
Navrhnite odbornú pomoc. V niektorých prípadoch môže ťažké detstvo viesť človeka k ďalším problémom, ako je zneužívanie návykových látok alebo posttraumatická stresová porucha. Na zvládnutie toho, čo sa im stalo, môžu potrebovať profesionálnu podporu. Jemne navrhnite, aby sa porozprávali s terapeutom alebo poradcom.
- Môžete napríklad povedať: „Niečo také sa zdá ťažké prekonať. Uvažovali ste o tom, že by ste sa o tom porozprávali s terapeutom?“
- Alebo im napríklad môžete povedať: „Myslím, že tvoje detstvo ťa môže stále ovplyvňovať. Uvažovali by ste o tom, že by ste sa poradili s poradcom?“
- Ak ste sami videli poradcu, potom môžete povedať: „Rozprával som sa s niekým o tom, čo sa mi stalo a bolo to neuveriteľne užitočné.“ Keď to urobíte o sebe a nie o nich, pomôže to so stigmatizáciou.
- Môžete ich odkázať na horúcu linku, ako je 1-800-656-4673, alebo im navrhnúť, aby poslali textové správy krízovým poradcom zaslaním správy „GO“ na číslo 741741.

Metóda 4 zo 4: zvládanie vlastných emócií

1
Rozpoznajte, ako sa cítite. Ak vám ten človek povie, že za jeho ťažké detstvo môže niekto, koho poznáte, môže to byť rozrušujúce. Tiež to môže byť znepokojujúce, ak vám na danej osobe veľmi záleží a udalosti boli mimoriadne traumatické. Možno budete musieť prepracovať svoje pocity z toho, čo vám povedali. Zamyslite sa nad tým, či sú vaše pocity primeranou emočnou reakciou na to, čo táto osoba odhalila, alebo zažívate spoluzávislosť a emócie tejto osoby vás ovládajú.
- Ak vám napríklad váš bratranec povie, že ich príbuzný týral, môže to pre vás byť emocionálne náročné zvládnuť.
- Alebo napríklad, ak je váš manželský partner mladý utečenec, môže byť pre vás ťažké prijať to.
- Zamyslite sa nad tým, čo povedali, a zapíšte si všetky emócie, ktoré pri ich premýšľaní cítite. Môžete napríklad napísať „vystrašený, smutný, sklamaný, zmätený“.
2
Urobte niečo upokojujúce. Keď niekto opisuje ťažké detstvo, môže to byť náročné pre vás, ako aj pre osobu. Môžete prísť nato, že sa cítite smutní, nahnevaní alebo zmätení. Možno budete musieť urobiť niečo pre to, aby ste sa uvoľnili a upokojili.
- Potom, čo sa porozprávate s danou osobou, sa môžete ísť prejsť. Aj krátka prechádzka vám môže pomôcť vyčistiť si myseľ a upokojiť vás.
- Skúste chvíľu meditovať. Posaďte sa alebo si ľahnite na pohodlné miesto. Zatvorte oči a snažte sa sústrediť na dýchanie.
3
V závislosti od systému podpory. V niektorých situáciách možno budete musieť hľadať podporu sami kvôli niečomu, čo vám niekto povedal o svojom detstve. Obráťte sa na svoju blízku rodinu a priateľov a dajte im vedieť, že potrebujete pomoc s riešením niečoho.
- Ak sa necítite pohodlne im hovoriť, čo vás rozrušilo, môžete povedať niečo ako: „Nechcem ísť do podrobností, ale som naštvaný a potrebujem len, aby bol niekto so mnou.“
- Alebo, ak sa pokúšate rešpektovať súkromie osoby, ktorá sa vám zdôverila, môžete povedať: „Je to súkromná vec niekoho iného, ale mňa to rozrušilo. Môžeme sa len rozprávať o svojich pocitoch?“
- Venujte nejaký čas relaxácii, upokojeniu alebo dokonca zábave, ktorá vám pomôže uvoľniť stres a napätie.

Tipy

Pamätajte si, že byť tam a počúvať danú osobu je skvelý spôsob, ako reagovať.

Varovania

Ak vám dieťa hovorí o zneužívaní, ktoré sa mu stalo, aj keď bolo oveľa mladšie, mali by ste to nahlásiť príslušným orgánom.

Prečítajte si tiež: Ako priniesť jedlo priateľovi v núdzi?